Rok 1936 bol rokom, kedy svet stvoril diabla. Pod biblickým, židovským či islamským názvom by si ho však hľadal márne. Od démonických stvorení z mýtov a bájí mal ruský sériový vrah Andrej Čikatilo na míle ďaleko. Bol to muž z mäsa a kostí. Narodil sa ľudskej matke a ľudskému otcovi. Jediné, čo na ňom bolo beštiálne, bola jeho zvrátená chuť páchať ohavné zločiny na nevinných a bezbranných obetiach. Svoju vládu nad osudom ľudí pečatil pojedaním surového ľudského mäsa.
Výtvor režimu
Podobne ako nacistické zverstvá, aj brutálne činy páchané Čikatilom boli produktom násilnej, chudobnej a depresívnej doby. Budúci postrach Ruska sa narodil v obci Jabločnoje na Ukrajine vojakovi červenej armády, ktorého po konci vojny zatkli ako zradcu. Vojnové a povojnové obdobie nepriali zdravému vývinu chlapca. Už v mladom veku sa stal obeťou psychického a fyzického armádneho terorou, neustále žil so svojou matkou v strachu o holý život, v kolektíve rovesníkov bez úspechu zápasil o česť, keďže sa neustále nekontrolovateľne pomočoval a odlišoval sa od spolužiakov aj výzorom, a bol nútený prekonať stratu, keď sa jeho brat stal z dôvodu hladomoru obživou neznáme násilného kanibala. Čikatilo mal napriek pochmúrnemu štartu optimistické vyhliadky. Zaumienil si, že sa stane právnikom. Na školu v Moskve ho však neprijali a mladý rus prijal prácu ako opravár telefónov. Neskôr sa zamestnal ako učiteľ.
Slušný občan a priateľ štátu
Hlavnou výhodou, vďaka ktorej sa Čikatilovi roky darilo úspešne unikať pazúrom zákona, bolo jeho spoločenské postavenie. Bol otcom dvoch detí, žil v usporiadanom manželstve, bol členom strany, honosil sa vysokoškolským titulom a navyše bol trvalo zamestnaný. Súhra týchto okolností zapríčinila, že podobne ako prvá sexuálne motivovaná vražda, ktorej sa Čikatilo dopustil, no za ktorú bol neprávom súdený a na základe výpovede získanej mučením popravený Alexandr Kravčenko, aj mnohé ďalšie ich aktéra pri vyšetrovaní minuli. Základňou zverstiev sa stala Čikatilova “útulňa”, ktorú si zriadil v meste ako útočisko pred manželskými spormi. Až po piatich rokov, v roku 1983, po objavenní šiestich detských a ženských mŕtvol spustila ruská polícia vyšetrovanie. Milujúce otca rodiny a vzorného straníka nikto neupodozrieval, a tak mohol ďalej nerušene vyčkávať na vlakových a autobusových staniciach a lákať prostitútky, bezdomovkyne a deti do neďalekého lesa.
Prenasledovaný, no chránený zároveň
Po stope ruského sériového vraha sa vydalo 200 policajtov. Proces však výrazne zbrzdili dva faktory. Jedným z nich bolo to, že ejakulát vyextrahovaný zo zmrznutých tiel v zime roku 1984 bol nedbalou analýzou označený nesprávnou krvnou skupinou, pričom pri následnom porovnaní s Čikatilom, ktorý už bol v tom čase podozrivý, nedošlo k zhode. Ďalším faktorom, ktorý zapríčinil smrť mnohých ďalších detí a žien, bola hrdosť Sovietskeho zväzu. Priznať, že sérioví vrahovia nie sú výhradne neduhom kapitalistických spoločností, bolo neprijateľné, a tak bola séria vrážd vyšetrovaná ako dôsledok činnosti organizovanej vražednej skupiny. Čikatilo tak mohol nerušene pokračovať vo vraždení až do roku 1990, kedy ho skompromitoval mladý príslušník polície, keď pristihol vraha, ako bez zhonu vychádza z lesa vo formálnom odeve, celý špinavý a od krvi, s nylónovou taškou obsahujúcou pár ženských pŕs. Po konfrontácii s mimoriadne presným psychologickým profilom bol Čikatilo usvedčený z 56 vrážd, ku ktorým sa sám a viac menej dobrovoľne priznal. Posledné slová Andreja Čikatila pred popravou boli: “Nevystreľte mi mozog z hlavy, Japonci si ho budú chcieť kúpiť.”
Zdroj: wikipedia.com
Napíš komentár